Don´t say: I can´t

Klaudia - to dievča, ktoré na každého pôsobí tak utiahnuto, skoro s nikým sa nebaví, ale má všetko čo chce, získa si každého koho chce, má okruh svojich priateľov a nikoho iného k sebe nepustí, dokáže byť zlá, všetko je vždy po jej, má najlepšie známky, je taká malá a krehká a hlavne nedostupná. Takto ma vnímajú ľudia, ktorí ma nepoznajú.

...ale...

Klaudia - to dievča, ktoré sa bojí všetkého, nieje si vôbec ničím istá, stále nevie, čo chce od života, bojí sa s niekým prehovoriť, vytvára si falošnú masku, aby jej nikto viac neublížil, má všetko a zároveň nič. Toto som skutočne ja. A tak sa pýtam, kto vlastne som??

Tu na blogu, som Klaudia. Nevolám sa tak v skutočnosti, ale čo na tom záleží? Tiež jedna z tých, čo sa snažia o zdravý životný štýl. Som však o dosť iná, ako tie ostatné, čo bez problémov pekne jedia, športujú s mierou, užívajú si život. Ja mám ešte jednu prekážku a tou prekážkou je jedna z porúch príjmu potravy - teda anorexia. Možno ma teraz odsúdite, váš názor vám neberiem, niektoré to už dávno viete. Anorexia, to u mňa nieje žiadna "novinka", len mi trvalo dlhšie, kým som pochopila, že mám problém. Možno nemám anorexiu, možno si to len nahováram, ale verte mi, že by sa mi uľavilo, kebyže zistím, že žiadnu anorexiu nemám. Dosť často myslím na jedlo, čo ma štve. Ale nedokážem prestať, niečo v mojej hlave stále kričí. Kedysi som mala aj ZP (záchvatové prejedanie) a to množstvo, čo som zjedla, to bolo naozaj nenormálne. Prešla som si obdobím hladovania, kedy som jedla 2x denne, malé porcie. A tak sa ten kruh opakoval. Vďaka niektorým z vás, ktoré mi boli inšpiráciou (boli ste viaceré čo mi dohovárali, ale najviac ma inšpirovala Ej, svojimi jedálničkami a Annie) som sa z toho nakoniec čiastočne dostala. Teraz jem 5x denne, zdravo, neprejedám sa. Lenže to niečo v mojej hlave tam stále je. A váha? Radšej ju sem písať nebudem, pretože je hrozivá, je nízka. Ale nedokážem pribrať, pretože niečo v hlave ma stále brzdí...

Kedysi som sa smiala oveľa viac, ako teraz. Áno, bola som tučnejšia, ale bola som šťastná. Tak prečo práve ja, prečo som si začínala? Je to jednoduché, už som nemohla počúvať tie narážky na moje telo. Tak som si chcela na internete nájsť "dietku", no nakoniec som skončila na pro-ana stránke. Odsudzovala som to, vravela som si: Na čo tie dievčatá chcú chudnúť, keď sú také chudé? Ale neuvedomovala som si jednu vec, ja som totiž robila to isté. Vtedy som už niečo schudla, mala som normálnu postavu, lenže tá hranica medzi štíhlosťou a anorexiou, je ako tenký ľad.

Ale ja už nechcem. Naozaj si nechcem v budúcnosti vyčítať toto, čo robím teraz. Bola som u doktorky, robila mi rôzne testy a zistila, že všetko mám zatiaľ v poriadku. To ma potešilo a dalo mi to silu - bojovať. A to presne aj urobím. Čo je mojím cieľom? Stále niesom pevne rozhodnutá pribrať, proste to len tak nedokážem, možno časom sa váha posunie, nechám tomu voľný priebeh, no na silu sa prejedať nebudem. Chcem obmedziť športovanie (aj tak celý máj som mala rest kvôli tomu zápalu pľúc), to znamená menej tréningov, menej fitka, menej všetkého. A ešte pridávať na jedle. Pôjde to, ale postupne. Teraz sa mi zdá že jem normálne, na udržanie váhy, žiadne kalórie ale nepočítam.

Takže od dnešného dňa, už nikdy nepoviem: Ja to nedokážem, ja nemôžem. Všetko sa dá a ja nenechám niečo v mojej hlave, aby ma to ovládalo. Kľudne ma teraz odsúďte, máte na to plné právo, môžete mi vynadať, môžete sa mi posmievať, je to na vás, je to váš názor. Ale podľa mňa by sa ľuďom s PPP, ani s inými duševnými poruchami nemalo posmievať a nemali by sme ich brať za bláznov.


A prepáčte, vypísať som sa musela.